Pán Július (68) tvrdí, že keď v roku 2015 prišiel do ambulancie onkológa MUDr Štefana Pörsöka, mal zlé výsledky testov, bol vychudnutý a cítil sa mizerne. Ako však hovorí, jeho lekár ho dal dokopy a vďaka podpore manželky na chorobu ani nemyslí.
Keď Július hodnotí svoj postoj k liečbe, bez zaváhania vyhlási: “Ja som som výborný pacient.“ Onkológ Štefan Pörsök mu však s úsmevom dáva za pravdu: “Väčšia šanca na úspech liečby je vtedy, ak je pacient pozitívne naladený a nepodlieha úzkosti a zbytočným obavám. Oznámenie vážnej diagnózy je náročná situácia v živote pacienta, ale ak verí svojmu lekárovi, spolu dokážu nájsť optimálnu liečbu a vybudujú si vzájomný vzťah. Dôvera pacienta sa však nedá vynútiť, dá sa iba získať. Pri liečbe učíme navzájom, hľadáme si spoločnú cestu. Pre mňa je to vždy lekcia pokory. Bez pacientovej snahy by som nedosiahol nič. Vždy hovorím, že liečba je najmä o tom, čo sa odohráva v hlave. “ Pán Július sa pridáva: “Ak by som pánovi doktorovi neveril,nemohol by som sa u neho liečiť. Keď som k nemu prvý raz prišiel, bol som doslova troska. Bol som veľmi chudý, mal som zlé výsledky testov, cítil som sa mizerne a v ruke som držal papiere z chirurgie, že môj nález nie je možné operovať. On ma však dal dokopy. Trpezlivo mi všetko vysvetlil a hneď na začiatku zrušil prísnu diétu, ktorú som si sám naordinoval. Pil som cviklovú šťavu, manželka mi všetko pripravovala na vode. Vysvetlil mi, že ak mám vydržať náročnú liečbu, musím jesť výživné a ľahko stráviteľné jedlo. Priznám sa, že aj ja som si zo začiatku „googlil“ informácie o svojej diagnóze, ale dnes viem, že to bolo zbytočné. Google ma nevidí každý mesiac v ambulancii. Pomôcť mi môže iba môj lekár.“
Pán Július v auguste 2015 spadol na dvore z rebríka. Bolesti chrbta sprvu pripisoval úrazu, postupne ho však začali bolieť aj boky. „Keď bolesť neprechádzala ani po liekoch, šiel som k lekárovi. Ten ma poslal na sono brucha a už tam bolo vidieť mnohopočetné metastázy na pečeni,“ spomína. Pred Vianocami sa ocitol v nemocnici, kde mu urobili podrobné vyšetrenia a zistili metastázy aj na ďalších orgánoch. Jeho manželka Libuša bola prvá, kto sa dozvedel zlé správy. „Nevšimla som si, že by sa manžel mal zle, sťažoval sa však na bolesti chrbta, čo u neho nebolo zvykom. Aj preto som sa ho snažila dostať ho k lekárovi. Diagnóza - rakovina hrubého čreva v pokročilom štádiu - to bol samozrejme obrovský šok. Ale hoci som spočiatku mala veľké obavy a snáď by som ho bola chcela aj ofukovať, môj manžel nie je typ muža, ktorý by to dovolil. Ľútosť by mu určite neurobila dobre.“ Pán Július pritakáva: „Ja som skrátka flegmatický cynik.“Jeho manželka sa zasmeje a nežne ho chytí za rameno: “V skutočnosti je veľmi citlivý a hoci to nedá na sebe znať, veľa vecí prežíva vo svojom vnútri.“ Ochorenie sa ohlásilo po dvoch tragických úmrtiach mladých ľudí v ich rodine, ktoré sa stali v krátkom čase. Dovtedy sa Július cítil zdravý. „ Chodil som na preventívne prehliadky, robil som si testy na okultné krvácanie, vždy s negatívnym výsledkom. Na kolonoskopii som nikdy nebol, hoci môj otec zomrel ako 80-ročný na rakovinu hrubého čreva. Myslel som však, že ak sa táto choroba u mňa ohlási, bude to tiež v neskoršom veku. Prekvapilo ma to, ale hneď som vedel, že sa nevzdám. A moja žena zase vedela, ako ma má podporiť.“
Aj MUDr. Pörsök tvrdí, že prílišná starostlivosť , a najmä ľútosť, pacientovi skôr uškodí ako pomôže. „Veľmi dôležitá je fyzická aj psychická podpora členov rodiny. Ale pacient by mal mať možnosť aktívne pristupovať k svojej liečbe a mať slobodu v rozhodovaní. Ak ho ochorenie zásadne neobmedzuje, potrebuje sa vrátiť do bežného života. Zlé je, ak ho ľudia z jeho okolia ľutujú, a tak sa k nemu aj správajú. Pretože to mu vtláča akúsi stigmu chorého človeka a bráni mu to prežívať svoj život tak, ako si to predstavuje on a ako je to pre neho dobré .“
Dnes, aj napriek vážnemu počiatočnému stavu, je ochorenie pána Júliusa stabilizované. Pravidelne každé tri týždne chodí na kontroly, berie chemoterapiu kombinovanú s biologickou liečbou a cíti sa dobre. „A aj dobre vyzerá,“hodnotí zdravotný stav svojho muža pani Libuša. „Každý mesiac chodí na týždeň na dedinu k svojej 92-ročnej mame a tam veľa pracuje. Pochopila som, že fyzickú prácu potrebuje, aby sa cítil psychicky dobre. Aj teraz doma prerába spálňu a predsieň. A robieva takú štrúdľu, že ja by som takú urobiť nedokázala. Donesie si konferenčný stolík z obývačky do kuchyne a ťahá cesto. Aj výborne varí, keď sa mu chce,“ prezrádza s úsmevom o svojom manželovi. „Vieme, že jeho ochorenie je vážne, medzi kontrolami však naň ani nemyslíme,“tvrdí. MUDr. Štefan Pörsök počúva rozprávanie manželov o spoločných chvíľach, na ktorých im záleží. O tom, ako dlhodobá úspešná liečba Júliusovej choroby priaznivo ovplyvňuje ich každodenný život. „Či to pokladám za úspech? Pre mňa je takýto stav pacienta viac ako úspech. Je to kus životnej energie,ktorú som do neho vložil a ktorá sa mi vracia späť.“
